Bola už takmer doma – Bep sedela na kormidle, Maaike na zadnom nosiči -, keď na ceste uvidela postávať nemeckého vojaka. Spomalila. Bol sám, bez dopravného prostriedku a zamyslene pozoroval lúky, ktoré sa už zeleneli prvou trávou. Pohľad na nepriateľa, ktorý prišiel tak blízko jej domu, ju naplnil nevysloviteľnou nenávisťou. Každý nemecký vojak vrátane tohto mohol byť vrahom jej otca.
Aj Maaike si ho všimla. „Mami, stoj! Otočme sa! Musíme sa mu vyhnúť! Rýchlo!“
Lena stlačila brzdu a premýšľala, či sa má otočiť.
„Kto je to, mama?“ opýtala sa Bep.
„Nacista!“ zasyčala Maaike.
Vojak stál asi dvadsať metrov od nich, ale díval sa inam, takže si ich nevšimol. Lena sa s rýchlo tlčúcim srdcom rozhodovala, ako ho s dcérami čo najbezpečnejšie obísť. Šliapať na bicykli po premočenej lúke neprichádzalo do úvahy. A beztak by ich uvidel. Obrátiť sa a vrátiť sa do mesta? Na to bola až príliš unavená. Mala by okolo neho len tak presvišťať? Ktovie, čo by bol schopný im urobiť. Vystrelí na ne? Zložila dievčatá na zem a Maaike prikázala držať bicykel. „Zostaňte tu,“ nariadila im. „Keď ti zamávam, nasadneš a budeš s Bep upaľovať domov tak rýchlo, ako vládzeš. Rozumela si?“
„Mama, nie! Čo to robíš?“
„Len zistím, čo chce. Spolieham sa na tvoju statočnosť, Maaike.“
„Bojím sa!“
„Viem, ja tiež. Ale čo robíme, keď sa bojíme?“
„Modlíme sa,“ šepla.
„Presne tak.“ Ako sa k nemu blížila, každým krokom v nej narastal hnev. Netušila, čo tam chce, ale už svojim nepriateľom nedovolí, aby jej vzali čokoľvek ďalšie. Kiežby mala nejakú zbraň! Zabila by ho tak rýchlo a neľútostne, ako jeden z nich zabil jej otca. Tento vojak si nezaslúži žiť. Žiadny z nich si nezaslúži žiť.
„Čo chcete?“ zavolala naňho, plná nenávisti. Zvrtol sa, akoby sa zľakol, a prekvapene na ňu vyvaľoval oči.
„Ste na mojom pozemku! Mesto je tamtým smerom,“ ukázala na cestu, kde sa od strachu krčili jej dcéry. Zdvihol ruky dlaňami nahor. „Prepáčte, holandsky nerozumiem.“
„Prečo ste na mojej farme?“ kričala i napriek tomu v holandčine. „Prečo ste v tejto krajine? Vzali ste mi takmer všetko, čo mám, a každého, koho milujem! Nevidíte, ako veľmi vás nenávidíme?“
Pokrútil hlavou a znovu zdvihol ruky. Slovám síce nerozumel, avšak jej hnev nemohol prehliadnuť.
„Mrzí ma, ak som vás niečím nahneval,“ povedal po nemecky. „Hneď odídem. Len som… len som chcel cítiť vôňu lúk zjari… Pripomína mi to domov.“
Jeho slová a smútok v hlase ju vyviedli z miery. Vyzeral mlado, istotne ešte nemal ani dvadsať rokov.
„Dostal som list od sestry,“ pokračoval. „Písala, že naša mama zomrela. Nevedel som si vybaviť jej tvár ani úsmev, a tak mi napadlo… že vôňa farmy mi pripomenie domov… a potom si ju snáď dokážem predstaviť.“ V očiach sa mu leskli slzy.
Pokojne to mohol byť Wim, ktorému chýba jeho mama, jeho domov.
„Ježiš nám kázal milovať našich nepriateľov,“ povedal by jej otec v jednej zo svojich kázní. „A keď ho nepriatelia pribíjali na kríž, modlil sa: Otče, odpusť im.“
Jej otec zomrel, pretože druhých miloval viac ako seba. Lena si doteraz pamätala ten pokojný výraz na jeho tvári, keď sa na ňu naposledy pozrel. A pri tej spomienke v nej niečo prasklo a odtieklo a vzalo to neúnosné bremeno, ktoré so sebou tak dlho vláčila. Podišla k vojakovi a pozrela sa mu do očí.
„Prepáčte, že som na vás kričala,“ prehovorila nemecky.
Oči sa mu rozšírili údivom.
„A mrzí ma, že ste prišli o matku. Aj vy ste jej určite veľmi chýbali. Je ťažké byť odlúčení od ľudí, ktorých milujeme, však?“
Prikývol a utrel si oči.
„Mám syna, o kúsok mladšieho ako vy. Tiež je mimo domu a neustále naňho myslím.“
„Domov sa už asi nevrátim. Pokúšajú sa pred nami skryť pravdu, ale viem, že prehrávame.“ Vzdychol si a chvíľu sa rozhliadal. „Toto je vaša farma?“ ukázal na polia a dom a stajňu v diaľke.
„Áno“.
„Prepáčte, že som vstúpil na váš pozemok bez povolenia.“
Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom. „Odpúšťam vám,“ zašepkala.
„Už pôjdem. Iba som… iba som sa chcel prejsť po lúke, aby som si mohol predstavovať, že som doma.“
Lena pomyslela na svoje vlastné deti a na to, ako sa im asi cnie za domovom, a oči jej zvlhli. „Bolo by…? Mohla by som vás objať? Môžete si predstavovať, že som vaša matka, a ja si budem predstavovať, že ste môj syn.“
Nechal sa objať a Lena cítila, ako mu telom prebehol vzlyk. Aj ona plakala.
„Ach, Bože, ukonči už túto vojnu,“ modlila sa. Priveď tohto mladého muža a všetkých, ktorých milujeme, domov.“
Po chvíli sa odtiahol a utrel si oči. „Už musím ísť,“ povedal. „Ďakujem za modlitbu. A za… za to, že voči mne necítite nenávisť.“
„Dúfam, že sa dostanete domov.“
„A ja dúfam, že sa váš syn vráti.“
Otočil sa rýchlym krokom zamieril do mesta.
